\n\n\n"; echo "\n"; ?>

   aktuálne:

Pre Fionu hľadáme nový domov. Najradšej do rodiny s deťmi alebo pre starších ľudí. Je to 4-ročná sučka, veľmi pekná, milá a hravá. Je zvyknutá na deti aj veľkých psov, je nekonfliktná, takmer nešteká. Vydrží veľa behať, ale nevyžaduje si dlhé prechádzky, je to skôr mazel na gauč...

   foto:

  stránka:

webdesign umstudio.net
(c) OD EVY 2006 - 2008

História plemena Jack Russell Teriér

Veľká Británia má už storočia loveckú tradíciu, súčasťou ktorej je aj hon na líšku. Pri hone na líšku sa používali honiaci psi, ktorí líšku vystopovali a potom ju za hlasitého štekotu prenasledovali. Lovci, obvykle na koňoch, psov sledovali a líšku dokázali zastreliť niekedy až po hodinách prenasledovania. Pravidelne sa však stávalo, že sa líška schovala do nory, takže sa k nej nemohli dostať psi ani lovci. V tej chvíli sa na scéne objavil teriér vyšľachtený na tento účel, ktorého lovci posadili pred vstup do líščej nory. Títo teriéri mali v sebe veľkú dávku odvahy a horlivosti. Rýchle si razili cestu k líške, často niekoľko metrov pod zemou a štekali na ňu tak dlho, až opustila svoju bezpečnú noru. Dôležité pritom bolo, aby pes líšku neusmrtil; to by znamenalo koniec lovu; a to nebolo zámerom. Týmto teriérom sa vravelo "working terriers" (pracovní psi). K tejto skupine patrili aj foxteriéri.

Fotografie teriérov z 19. a z počiatku 20. storočia svedčia o rozmanitosti tohto "plemena". Nešlo o jednotný typ, farba, štruktúra srsti aj veľkosť boli rôzne. V polovici 19. storočia zažívala kynológia veľký vzostup a o foxteriérov sa začali zaujímať aj nelovci. Kynológovia si lovecké schopnosti týchto psov takmer nevšímali, dôležitý však pre nich bol vzhľad. Foxteriéri sa dostali do výstavných priestorov, a tu sa kládol dôraz na ich zovňajšok. Bol vytvorený plemenný štandard a viac sa vyberalo podľa zušľachteného uniformného typu. Z týchto psov vznikol "luxusný" elegantný teriér, ktorého poznáme dodnes.

Veľa lovcov sa prizeralo miznutiu svojho pracovného teriéra so smútkom. Na prácu pod zemou boli teriéri príliš veľkí a ochabovali aj ich povahové vlastnosti, požadované pre lov. Lovci sa čiastočně dištancovali od výstavných psov a od ich majiteľov a šľachtili teriérov vhodných pre lov ďalej - často bez rodokmeňa. Medzi týchto ľudí patril aj muž, ktorý mal veľký vplyv na vývoj Jack Russell teriéra - pastor John Russell. Tento farár mal takmer celkom biele, hrubosrsté, malé psy dobrej kvality, na ktoré sa nesmie zabudnúť. Reverend John Russell bol jedným z najstarších členov Kennel Clubu a je dodnes známy ako chovateľ jednej z najviac lovecky použiteľnej línie foxteriéra - po ňom pomenovanej Jack Russell Teriér. Táto línia je neotesanejšia, primitívnejšej formy a má kratšie nohy, než moderný výstavný typ. Okolo roku 1818 si Jack Russell od jedného mliekara menom Marston obstaral sučku s menom "Trump". Muselo sa jednať o sučku veľmi podobnú foxteriérovi, každopádne nemala tak nízke končatiny, ako dnešný Jack Russell teriér. Vždy uprednostňoval bielych psov so žltými znakmi. Russell choval krátkosrstých teriérov podľa vzoru "Trump", s dlhými končatinami, ktorí mohli pri love držať tempo s duričmi. Môžeme sa domnievať, že "Trump" bola skutočne zakladateľkou chovu Jack Russell teriérov. Hoci bol Russell jedným zo zakladateľov Kennel Clubu a až do svojej smrti zostal jeho členom, svojich teriérov po roku 1869 nikdy nevystavoval a nenechával ich ani registrovať do plemennej knihy Kennel Clubu. V priebehu šesťdesiatich rokov svojej chovateľskej činnosti Russell vytvoril typ tvrdých psov pre lovecké potreby, ktorí boli schopní spoľahlivo vyhnať líšku z nory, ale nemali ju usmrtiť. K tomu boli psi aj dosť malí, pretože nevážili zpravidla viac než 15 libier.Jeho psi byli väčšinou krátkosrstí. Ich srsť mala štruktúru srsti drsnosrstých šteniat. Mali, ako už bolo povedané, vyššie končatiny než dnešní Jack Russell teriéri na kontinente. Jack Russell sám vystaval svoj chov zjavne veľmi cieľavedome. Jeho záznamy sú zreteľné a veľmi spoľahlivé. Keď svoj chov upevnil, používal skríženie s cudzou krvou len veľmi zriedka. Jedná sa o psa "Old Jack", pracovného teriéra, z chovu Kapt. Percy Williamse, ktorý na výstavách získal mnoho ocenení. Russell v šesťdesiatych rokoch použil tohto psa pre svoj chov. Začínajúc rokom 1880 sú vystavovaní rôzni psi, ktorí mali za predkov Jack Russell teriérov, napríklad v roku 1880 "Carlise Tack" dcéra Jack Russell - sučky "Fuss". Dalšou úspešnou sučkou bola "Pussy", táto bola pánom Woottonem predaná chovateľovi, vystavovateľovi a rozhodcovi S. E. Shirleyovi za fantastickou cenu 40 libier šterlingov (pre porovnanie v tej dobe ročný plat vikára činil 60 libier!). Po Russellovej smrti sa jeho psi rozptýlili. Veľká časť sa dostala k pánovi C. H. Bassetovi z Watermonth Castle u Ilfracombe. Psi mali vtedy už kratšie končatiny, než tomu bolo u prvých psov Jacka Russella a mali trochu kratšie nosy. Zachovali sa mená a historky. Rozprávajú o činoch psa menom "Tip", "Nelson" alebo "Nettle" atď.

Aj keď sa plemeno môže pocváliť nezanedbateľnou históriou, trvalo dlho než sa ním kynológia začala zaoberať. Je to pochopiteľné, pretože chovatelia Jack Russell teriérov sa od začiatku negatívne stavali k potenciálnemu uznaniu týchto psov ako plemena; uznanie by totiž znamenalo aj to, že by sa psi dostali do výstavných kruhov. Plemenný štatút, nerozlučne spojený so zušľachťovaním zovňajšku, viedol u mnohých pracovních psov k ústupkom od pôvodných vlôh k práci a pracovných schopností. Milovníci pracovného Jack Russell teriéra to pokladali za neprijateľné.

Dnes však je Jack Russell teriér predbežne uznaný FCI a už existuje jeho štandard vydaný pod hlavičkou FCI 14. decembra 2000 (číslo 345).

Použitá literatúra: Hans Raber: Encyklopedie - Plemena psů 2.díl

Esther Verhoef-Verhallen: Jack Russel Teriér

<< naspäť - POVAHA A VYUŽITIE

TOPlist TOPlist